Zaujímajú ma životné príbehy ľudí.
Pracujem na mieste,kde stretávam aj iné národnosti ako bežné národnosti na Slovensku
Osudy sú veľa krát podobné...a veľa krát počúvam o veciach,ktoré si ani nedokážeme predstaviť.
Pri rannom predaji služby si všimnem na oddelení ženu,ktorú nepoznám.Chodia k nám praktikanti,ktorí si školu dokončujú,alebo obhajujú v nemeckom jazyku.
Táto žena má bielu tvár a vlasy,aké som videla u indiánov.
Hlboké čierne oči.Bolo v nich toľko dobra,že som sa jej chcela do očí pozerať dlhšie.
Nedalo sa,lebo aj ona sa pozerala na mňa.Usmiala sa,a keď sa dalo už rozprávať,spýtala som sa jej,odkiaľ je.
NIKARAGUA
Rýchlo som v mojej mysli zalistovala,kde Nikaragua je a čo je na nej výnimočné.
"Blízko je Costa Rica,Karibik" hovorí pohotovo
Oči mi zažiarili,a pocítila som volanie diaľok
"Ako sa žije v Nikaragui?" pýtam sa
"Ťažko.Mali sme 10 rokov občiansku vojnu.Často sme nemali ani čo jesť" povedala vecne.
Žiadny pocit sebaľútosti.Proste to tak bolo.
Pýtala som sa jej,ako sa sem dostala.A porozprávala mi príbeh,ako si ju jedna rodina našla,ktorá chce,aby ich deti hovorili po španielsky.Je u nich zamestnaná a vraj o rok bude mať aj iné vízum a vtedy sa zamestná v nemocnici.Už dokončuje obhajovanie svojho vzdelania v nemčine.
"A deti?"
"Mám deti,ale tie sú v Nikarague"
Keďže mala približne toľko rokov ako ja,bola som presvedčená,že má deti menšie.V Európe máme proste deti neskoršie.
"To je ťažké,keď máš malé deti tam ďaleko"hovorím s pocitom ľútosti
Začala sa smiať nefalšovaným smiechom.
"Preboha,veď mám už 40 rokov!"
"Moje deti majú už po osemnástke"
"Mala som 4 deti.Jedno zomrelo,keď malo 4 roky.Malo veľmi ťažkú formu leukémie"
Vtedy jej oči zvlhnú.A zahovorí tému.
Bola vzdelaná,veľmi usilovná, šikovná a keď sme spolu pracovali,veľmi profesionálna.Napriek ťažkým životným podmienkam neostala zatrpknutá,neľutuje sa a na nič sa nevyhovára.
Viem,že podobných príbehov je okolo nás veľa.Aj tak pociťujem,akoby som mala veľmi obmedzené myslenie.
Aj napriek tomu,že uplynulo veľa rokov,keď sa naše hranice otvorili,stále mám pocit,že si ľudia žijú na svojom piesočku a nevedia,že ten život môže bežať aj inak.
Či už lepšie,ale aj horšie.
Stále máme zastaralé videnie života...v ktorom sa často krát trápime.A stačí pozrieť do inej krajiny...
Pre mnohých z nás je nepredstaviteľné zažiť občiansku vojnu.A keď o niekom počujeme,nedotýka sa nás to.Akoby mohlo,keď sme to neprežili.
Čo neznamená,že tieto veci neexistujú.
Viem,že tieto veci nemôžem ovplyvniť.Ale som pripravená pripustiť,že život môže bežať aj inak.A to mi dáva pocit slobody,keď som zúfalá a nedovolím si veriť,že moja duša,život proste nemjú hranice!
A život naozaj ponúka nekonečné príležitosti.Možnosti.
Alebo mi rozšírenie obzorov pomáha milovať prítomný okamih.
Pomáha mi pociťovať vďačnosť za život,ktorý mám.
PS:
NECH SA OKOLO NÁS DEJE ČOKOĽVEK,TÝKA SA NÁS TO.
ČI SI OČI NECHÁŠ OTVORENÉ,ALEBO SI ICH ZAVRIEŠ.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára