BYŤ SI SÁM SEBA VEDOMÝ

Ak chceme urobiť zmenu v našom živote,považujem za základnú skalu ZMENY,byť si sám seba vedomý.

Precítiť seba samú.

Bola to pre mňa fráza.Vedela som,že musím byť sebavedomá.Myslieť pozitívne.

Ale ako?????

Ako,keď moje celé vnútro plače???

Ako si nahovárať, že som šťastná, keď moja duša volá s celej sily, že už ďaľej nevládze???

A ja skúšam také rady.Onaké.

Celé roky.

Urob to,urob tamto.

Pomáha na chvíľu.

Stále chcem,aby boli všetci spokojný a neohovárali ma.

Na chvíľu umlčím dušu silou svojej veľkej vôľe.

Na chvíľu ide všetko podľa pravidiel.

Potom zlyhanie,výčitky,obviňovanie,nenávisť.

Ano,ano..to všetko je vo mne.

Nezaberali žiadne frázy,ako "Mysli pozitívne"

Snažila som sa s celej svojej sily.

Čím viac som sa snažila,tým horšie to išlo.

Potrebovala som to naozaj cítiť, že život môže byť aj veselý a naplňujúci a zázračný!!

Naozaj cítitť ! Nie nahovárať si to.

V tom mi pomohla TERAPIA CESTA.

Najprv som musela pochopiť,prečo vidím svet čierne.

A prečo ma to žitie tak veľmi bolí.

Musela som nájsť najprv príčinu.

Základným kameňom uzdravovania je uvedomovanie si samej seba.

Prvý krát som pocítila svoje telo na joge.

Cvičiteľka jogy je jedna mladá úžasná osôbka.

Cvičili sme a ona nás povzbudzovala.

"Túto pozíciu robíte výborne"

"Presne podľa knihy"

"Presne,ako sa patrí"

"Ale teraz zavri oči a precíť celé svoje telo"

"Ktoré svaly pracujú,čo všetko musí tvoje telo zapojiť,aby si túto pozíciu dokázal udržať.

Čo všetko Tvoje telo musí zvládnuť,aby túto pozíciu urobilo.

Pre mňa to bola výnimočná veta.

Zavri oči a preciťuj,čo sa Ti deje.

S láskou

DIEVČATKO HRAJ!

Tvorivosť nie je umením.Hoci samotné umenie je nádherné.
Tvorivosť znamená niečo milovať,prechovávať k tomu toľko lásky,že ňou doslova pretekáme.K človeku,k slovu,myšlienke,krajine,či k celému ľudstvu.
To je tvorenie.

Tvorivá sila preteká cez územie našej psyché a hľadá prirodzené štrbiny,kanály,ktoré v nás existujú.
Staneme sa jej prítokmi,povodím.Sme jej tôňami,rybníkmi,potokmi a útočiskami.
Divoká tvorivá sila tečie do akýchkoľvek riečísk,ktoré pre ňu máme.
Do tých,s ktorými sa narodíme.
Aj do tých,ktoré v priebehu života vlastnými rukami vykopeme.
Nemusíme ich naplniť,musíme ich len vybudovať.

C.P. Estes Ženy,ktoré behali s vlkmi.

Je nedeľa a ja mám už 1000 nápadov pre môj nový e book.
Zrazu mi prebehne hlavou pieseň.
Idem si ju zahrať?
Zaváhala som..znenávidela som moje hranie.Vraj nebolo dosť dobré.
Vraj bolo veľmi hlučné.

Ale moja duša túži počuť moje ruky hrať.
Otváram klavír.Siaham po starých spevníkoch...a hrám.


Toto vzniklo zo starej piesne,ktorá mi pripomínala dlho ťažké chvíle detstva.
Dnes cítim slobodu.

Kedy ste na posledy tvorili?
Bez toho,aby to bolo perfektné podľa merítiek..koho???
PS
Keďže ma moja dcéra skoro nikdy nevidela poriadne hrať a už vôbec nie spievať,mala otvorené veľké oči a pozerala na mňa jak na anjela.
Pre ňu je môj hlas božský.
Aj moja hra.
Chcela sa naučiť spievať túto ťažkú pieseň.
Zvládla prvé vety.
ĎAKUJEM

O pokore,nepokore.

Od malička ma rodičia vychovávali,že musím všetko zvládnuť.

Jedno ako,ale vydržať.

Tak som vydržala v situáciách,v ktorých som vydržať chcela.

Vydržala som ale aj v situáciách,v ktorých celá moja duša kričala,že už nevládze.

Keď som predsa popustila,pociťovala som to ako najväčšie zlyhanie sveta.

A tak som zase naštartovala ten môj geniálny motor môjho tela a išla som ďaľej.

Len som nespozorovala,že mám zatiahnutú ručnú brzdu.

Ale ano,občas som zahliadla tú červenú kontrolku.No nemohla som si dovoliť ju brať na vedomie.

Musela som ísť ďaľej.

Po nájdení mojej Terapeutky v Ceste

http://www.zivotnaozaj.sk/

 som zrazu stretla bytosť,ktorá mi neustále na tú kontrolku poukazovala.

Ja stále na plyn a ona na kontrolku.

Pochopila som,že životné výzvy nie je povinné zvládať vždy a za každých okolností.

O pokore nepokore.

Je to hlavne o tom,robiť veci vedome.

Zastaviť sa..zavrieť oči a porozmýšľať prečo sa mi tieto veci dejú.
Nie aby si sa ľutovala.Ale pochopila lekciu.

Hovorí Ti,že je toho už veľa!

Nemusíš všetko zvládať!
Ukazuje Ti,že síce všetko zvládaš na jedničku,no aby si to zvládla..musela si niečo v Tebe vypnúť.

Navigátor a kontrolky.

Nejde ani o to,že Tvoje telo chorľavie.

Najťažšie je,že toto vypínanie kontroliek spôsobuje,že už necítiš zázrak života.

Necítiš zázraky,ktoré sa deju v Tebe a okolo Teba.

To je tá najväčšia tragédia.

Preplávaš  život v smútku a zvládaní nárokov na  Teba.

A to čo je naozaj...tým,čím si naozaj...sa dozvieš príliš neskoro.

S láskou....

Milý Pán Boh a objatie

Pozerám dokument,kde sa mama zo synom obíjmu asi 100 krát za minutu.

Myslím na môjho syna ako si stále pýta objatia.Viac,ako moja dcéra.

Moja myseľ zaostrila a vynára sa mi otázka!:

"Prečo práve objatie je prejavom lásky?"

"Aká sila sa v objatí skrýva?"

"Koľko energie sa vymení v sekunde jedného objatia?"

Je to enrgia,sila jednoty.V objatí sa spájame.

Precítime jednotu nás a jednotu celého vesmíru.

Je to už taká záhada,prečo práve objatie a nie trenie nosom ako eskimáci.

Ale pociťujem veľkú silu v tomto geste.

ZATVORENÉ OČI,OTVORENÉ OČI

Zaujímajú ma životné príbehy ľudí.

Pracujem na mieste,kde stretávam aj iné národnosti ako bežné národnosti na Slovensku

Osudy sú veľa krát podobné...a veľa krát počúvam o veciach,ktoré si ani nedokážeme predstaviť.

Pri rannom predaji služby si všimnem na oddelení ženu,ktorú nepoznám.Chodia k nám praktikanti,ktorí si školu dokončujú,alebo obhajujú v nemeckom jazyku.

Táto žena má bielu tvár a vlasy,aké som videla u indiánov.

Hlboké čierne oči.Bolo v nich toľko dobra,že som sa jej chcela do očí pozerať dlhšie.

Nedalo sa,lebo aj ona sa pozerala na mňa.Usmiala sa,a keď sa dalo už rozprávať,spýtala som sa jej,odkiaľ je.

NIKARAGUA

Rýchlo som v mojej mysli zalistovala,kde Nikaragua je a čo je na nej výnimočné.

"Blízko je Costa Rica,Karibik"  hovorí pohotovo

Oči mi zažiarili,a pocítila som volanie diaľok

"Ako sa žije v Nikaragui?" pýtam sa

"Ťažko.Mali sme 10 rokov občiansku vojnu.Často sme nemali ani čo jesť" povedala vecne.

Žiadny pocit sebaľútosti.Proste to tak bolo.

Pýtala som sa jej,ako sa sem dostala.A porozprávala mi príbeh,ako si ju jedna rodina našla,ktorá chce,aby ich deti hovorili po španielsky.Je u nich zamestnaná a vraj o rok bude mať aj iné vízum a vtedy sa zamestná v nemocnici.Už dokončuje obhajovanie svojho vzdelania v nemčine.

"A deti?"

"Mám deti,ale tie sú v Nikarague"

Keďže mala približne toľko rokov ako ja,bola som presvedčená,že má deti menšie.V Európe máme proste deti neskoršie.

"To je ťažké,keď máš malé deti tam ďaleko"hovorím s pocitom ľútosti

Začala sa smiať nefalšovaným smiechom.

"Preboha,veď mám už 40 rokov!"

"Moje deti majú už po osemnástke"

"Mala som 4 deti.Jedno zomrelo,keď malo 4 roky.Malo veľmi ťažkú formu leukémie"

Vtedy jej oči zvlhnú.A zahovorí tému.

Bola vzdelaná,veľmi usilovná, šikovná a keď sme spolu pracovali,veľmi profesionálna.Napriek ťažkým životným podmienkam neostala zatrpknutá,neľutuje sa a na nič sa nevyhovára.

Viem,že podobných príbehov je okolo nás veľa.Aj tak pociťujem,akoby som mala veľmi obmedzené myslenie.

Aj napriek tomu,že uplynulo veľa rokov,keď sa naše hranice otvorili,stále mám pocit,že si ľudia žijú na svojom piesočku a nevedia,že ten život môže bežať aj inak.

Či už lepšie,ale aj horšie.

Stále máme zastaralé videnie života...v ktorom sa často krát trápime.A stačí pozrieť do inej krajiny...

Pre mnohých z nás je nepredstaviteľné zažiť občiansku vojnu.A keď o niekom počujeme,nedotýka sa nás to.Akoby mohlo,keď sme to neprežili.

Čo neznamená,že tieto veci neexistujú.

Viem,že tieto veci nemôžem ovplyvniť.Ale som pripravená pripustiť,že život môže bežať aj inak.A to mi dáva pocit slobody,keď som zúfalá a nedovolím si veriť,že moja duša,život proste nemjú hranice!

A život naozaj ponúka nekonečné príležitosti.Možnosti.

Alebo mi rozšírenie obzorov pomáha milovať prítomný okamih.

Pomáha mi pociťovať vďačnosť za život,ktorý mám.

PS:

NECH SA OKOLO NÁS DEJE ČOKOĽVEK,TÝKA SA NÁS TO.

ČI SI OČI NECHÁŠ OTVORENÉ,ALEBO SI ICH ZAVRIEŠ.