Sedím v cudzom meste na lavičke a rozmýšľam,čo tu robím.
V podvedomí som si zvolila slobodu.Domov som sa nechcela vrátiť.
Vtedy som nevedela,že je to sloboda.Skôr že je to útek.
A trest za to je môj smútok a vedomie,že som zlý človek.
Keď sa na tieto miesta po rokoch vraciam,cítim s rovnakou intenzitou a bolesťou všetko,čo som cítila vtedy.
Poznám tú kontrolku v hlave,ktorá mi signalizuje,že sa niečo deje.
Len sa musím stíšiť.
Sadám si na ten istý múr a zavieram oči.
Prichádza sebaľútosť a ja jej dovoľujem tu byť.
Otázniky,prečo som musela ísť touto cestou.
Po stíšení prichádza múdrosť,ktorú mi niekde tam Pán Boh uložil.
Len ju nájsť.
Výpis z môjho denníka dnes:
Teraz ti prichádzajú presne tieto myšlienky,aby si sa tam v tvojej mysli zase vrátila.
Aby si si k tej osamotenej sadla,chytila ju za ruku a povedala jej
"Poď domov"
"Je mi ľúto,že sa nechceš vrátiť na miesto,ktoré bolo tvojim domovom"
"Keby si mala kam ísť,nenaučila by si sa tak veľké lekcie"
"Sama zisťuješ,že najťažšie lekcie sú tvoji najväčší učitelia."
"A ty si veru vyberáš najlepších,najmúdrejších,najkvalitnejších životných učiteľov."
"Vždy si si vyberala múdrych ľudí.Podľa toho dostávaš aj lekcie"
"Máš to v povahe"
"A teraz ten domov máš."
"Máš na svete miesto,kam sa vraciaš rada,odkiaľ neutekáš,kde smieš byť presne taká,aká si"
"V božskej ríši neexistuje čas.Nehrá žiadnu rolu,že to bolo vtedy a že to je dnes."
Cítim,ako tá ťažoba minulej spomienky voľne prechádza cez moje telo.Už tu nemusí byť.
Úloha je splnená.
Lekcia naučená.
Vyberám si najlepších učiteľov života.Nemôžem očakávať jednoduché lekcie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára